Láskyplné dotyky, objatia alebo maznanie sú veľmi dôležité pre zdravý vývoj každého človeka aj pre jeho psychický stav. A to v priebehu celého jeho života, ale najmä v ranom detstve. Prečo to tak je? A čo môže spôsobiť ich nedostatok?
Čo sa s dieťaťom deje, pokiaľ mu chýba láskyplný kontakt v dojčenskom veku, naznačuje pokus rímskeho cisára Fridricha II. (1220-1250). Zveril opatrovateľkám niekoľko desiatok dojčiat. Nesmeli na nich hovoriť ani sa s nimi hrať. Vždy je len nakŕmili, prebalili a nechali ich byť. Cisár čakal, akým jazykom začnú hovoriť. Vo svojich sporoch s cirkvou chcel zistiť, ktorý jazyk je oným biblickým jazykom všetkých jazykov. Stalo sa ale niečo iné. Všetky deti do roka zomreli.
Spôsobil to nedostatok láskyplných telesných dotykov a fyzických aj psychických podnetov. Teda aj to, že na nich nikto blízky nehovoril. Dojčatá intenzívne vnímajú oči a výraz tváre matky, ale aj zafarbenie, rytmus alebo tón jej reči. Aj keď ešte nerozumejú jednotlivým slovám alebo vetám. Všetky spomínané podnety potrebujú k svojmu normálnemu rozvoju. Drsný pokus ukázal, čo sa stane, keď ich nemajú, alebo ich majú málo.
Láskyplný dotyk znižuje stres
Samičky myší olizujú svojim mláďatám kožúšok. Čistia ich tým, ale zároveň ten dotyk môžeme chápať ako výraz ich materinskej lásky i starostlivosti. Americký psychiater a neurológ Michael J. Meaney zistil, že mláďatá, ktoré ich matky lízali častejšie a starostlivejšie ako ostatné samičky, boli zvedavejšie, nebojácnejšie a lepšie sa orientovali pri pokusoch v bludisku. Naopak málo lízané myšky sa správali úzkostnejšie, bojácnejšie a v bludisku sa orientovali horšie. Aj keď medzi myšími a ľudskými matkami nemožno robiť jednoznačné paralely, pretože výchova dieťaťa je predsa len zložitejší proces, určitú podobnosť tu nájsť môžeme, lebo aj človek je živočích.
Ostatne rad serióznych výskumov dokladá, že u detí rovnako ako u dospelých znižuje nežný láskyplný dotyk úroveň stresu i psychického napätia, ale aj tep a vysoký tlak. A dokáže stimulovať produkciu niektorých neurotransmiterov, teda hormónov, ktoré ovplyvňujú naše pocity a duševné stavy atď.
Tlkot srdca upokojuje
Nie je náhodou, že pôrodníci pokladajú čerstvo narodené dieťa na hruď matky. Cíti jej teplo, kožu a napríklad aj vôňu, ale tiež vníma tep jej srdca, ktoré ako metronóm bilo po celú dobu tehotenstva priamo nad ním a ktoré ho aj teraz upokojuje. Tento zdanlivo banálny krok pomáha utvárať novú podobu citovej väzby medzi matkou a dieťaťom. Navyše mu uľahčuje adaptáciu na vonkajší svet a jeho poznávanie.
Keď sa dieťa neskôr niečoho bojí, často sa beží schovať za mamu alebo hľadá ochranu v jej láskyplnom objatí. Ale čo keď to objatie nefunguje, ako má? Existujú výskumy, ktoré sa snažia dokázať, že „málo hladené“ deti sú menej sebavedomé, horšie tolerujú stres, zložitejšie nadväzujú sociálne kontakty a môžu bojovať s celým radom ďalších problémov.
Dokonca nájdete štúdie, podľa ktorých majú také deti v dospelosti vyššie riziko infarktu, cukrovky alebo depresie, častejšie ich trápia poruchy imunity, tráviace ťažkosti a zápalové ochorenia.
Nie sme zajatci získaných dispozícií
Petr Sakar, detský psychológ a psychoterapeut, je k výsledkom podobných výskumov trochu skeptický. Pripadajú mu zjednodušujúce. V ľudskom živote môžu zohrať úlohu najrôznejšie veci. Uvádza príklad chlapca, ktorého matka nastúpila skoro do práce a v dôležitej fáze života mu chýbal intenzívnejší kontakt s ňou vrátane toho fyzického. Horšie preto toleruje treba stres a má sklon znižovať psychické napätie jedlom. Nadbytočné kilá u neho môžu zvýšiť riziko kardiovaskulárnych chorôb.
„Lenže ako dospelý stretne nekonfliktnú ženu, ktorá rozumne varí, navyše spolu pravidelne športujú, takže aj nadbytočné kalórie ľahko spáli a psychicky sa pritom tiež odreagujú,“ hovorí Petr Sakar. „Jeho dispozícia ku kardiovaskulárnym chorobám sa vďaka tomu nerozvinie. Takých variantov je bezpočet. Preto je pre mňa dôležitejšie príbeh konkrétneho klienta než závery podobných výskumov. „
Nie je dotyk ako dotyk
Podľa neho je podstatná aj kvalita dotyku. Dieťa vníma, kedy je neosobný a kedy precítený alebo nežný. Z toho, ako ho matka uchopí, často inštinktívne vycíti aj jej pokoj, istotu, láskavosť, alebo naopak neistotu, rozčúlenie, strach. Môže potom zareagovať nepokojom alebo plačom, aj keď k tomu na prvý pohľad nemá dôvod. Komunikácia medzi matkou a dieťaťom však nie je len o dotyku. Dieťa s ňou udržuje očný kontakt, vníma výraz jej tváre, jej hlas, gestá, jednoducho rad ďalších vecí. A všetko toto prispieva k rozvoju jeho mozgu. Ten je navyše na matku dobre vyladený.
Ale funguje to aj naopak. Vedci zistili, že aj v mozgu mamičky dochádza k zmenám, ktoré ju majú naladiť na reakcie dieťaťa tak, aby citlivo vnímala jeho rôzne, často veľmi jemné signály. A nejde len o vyladenie. Keby otec budil matku zo spánku tak, ako to robí bábätko, už po týždni by ho mala chuť uškrtiť. U bábätka to znesie práve vďaka spomínaným zmenám.
Prečo fyzickú blízkosť potrebujú deti aj dospelí
Zhrňme to všetko stručne. Precítené dotyky a maznanie znižujú stres a psychické napätie, ale aj tep a vysoký tlak. Zároveň stimulujú hladinu neurotransmiterov, ktoré priaznivo ovplyvňujú našu náladu. U detí rovnako ako u starších ľudí vzbudzujú vrelé dotyky alebo pohladenie pocit vzájomnej blízkosti a môžu byť aj súčasťou prevencie proti pocitom osamelosti. Ich nedostatok naopak môže u detí nepriaznivo ovplyvniť ich sebavedomie a neskôr aj schopnosť ich adaptácie v novom prostredí alebo socializácie v malých skupinách.
Tiež môže prispieť k tomu, že budú viac zakríknuté alebo naopak agresívnejšie. Výskumy, ktoré tvrdia, že nedostatok hladenia v detstve môže v dospelosti zvýšiť riziko infarktu, cukrovky alebo napríklad promiskuity, berte s veľkou rezervou.
Radosť musí byť vzájomná
Možno namietať, že pri starostlivosti o dieťa to ani inak nejde. Tak v čom by mal byť problém? V tom, aby matka, pre ktorú je starosť o dojča veľkou záťažou, nevnímala dieťa len cez kŕmenie, boľavé bruško, plienky, vyrážky alebo prerezávajúce sa zúbky. Aby pre ňu nebolo len starosť a povinnosť, ktorú musí čo najlepšie splniť, ale aj veľkou radosťou. Je dôležité, aby si užívala chvíle, kedy je dieťa nakŕmené, prebalené, prepudrované a kedy sa spolu môžu len tak bezstarostne maznať a hrať sa. Po práci by mala prísť aj nejaká zábava.
Vyzerá to samozrejme, ale pre veľa žien nie je. Dieťa potom neuvidí len ustarostené vrásky svojej unavenej matky, ale aj láskyplný odlesk v ich očiach. Ako už bolo povedané, mamička si užíva to, ako sa jej bábätko vydarilo, ako je úžasné. A dieťa si užíva svoju šťastnú matku. Táto vzájomná radosť je jednou z dôležitých vecí, ak nie tou vôbec najdôležitejšou. Pretože prečo by sme inak všetko toto robili?
Výskumy môžu skresľovať
Pokiaľ ide o výskumy, Petr Sakar uvádza ešte jeden zaujímavý príklad. V niektorých krajinách nastupujú matky do práce už po šiestich týždňoch materskej dovolenke a svoje deti dávajú do jaslí. Pre spoločnosť aj pre matku to býva ekonomicky výhodné. Existujú navyše výskumy, ktoré dokázali, že tieto deti skôr chodia, hovorí a zdá sa, že sú aj šikovnejšie.
„Domnievam sa, že to je dôsledok javu, ktorému sa hovorí traumatická progresia,“ vysvetľuje Petr Sakar.
„Mohli by sme ho označiť ako určitý náhradný program prírody, ktorý dáva deťom šancu, aby prežili aj za ťažších okolností. Súčasťou harmonického rozvoja dieťaťa ale určite nie je. Matku dieťaťu chýba. Navyše ľuďom, ktorí sa o neho v jasliach starajú, chýba napriek všetkej odbornej zdatnosti to vyladenie, o ktorom sme hovorili. Dozrievanie dieťaťa potom logicky neprebieha tak prirodzene a harmonicky, ako by malo. Preto si myslím, že deti patria k mamičkám a nie do jaslí. A preto je dobré sa zaujímať, kto určitý výskum platí a čo chce pomocou jeho výsledkov dokázať. „
Mobily sú riziko
Blízkosť matky a jej citlivé reakcie sú pre psychický rozvoj dojčatá rovnako dôležité ako materské mlieko pre jeho telo. Podstatnou súčasťou ich vzájomnej interakcie býva očný kontakt. Nielen pri dojčení, ale pri celej neverbálnej komunikácii. Je preto otázkou, ako psychiku dojčaťa ovplyvňuje to, ak matka venuje príliš dlho pozornosť mobilu.
„V tejto chvíli ešte nevieme, čo všetko to môže spôsobiť,“ priznáva psychológ Petr Sakar. „Ale je nutné rozlišovať jednu vec. Pokiaľ si mamička potrebuje pomocou mobilu len niečo zariadiť, je to o niečom inom než napríklad dlhé surfovanie po sieťach a chatovanie s kamarátkami.
Z toho mám trochu mrazenie v chrbte. Zvlášť keď matka surfuje pri dojčení, ktoré je takou intímnou chvíľkou. Dieťa sa vyslovene upína na tvár matky i jej oči a dochádza medzi nimi k citovému prepojeniu. Ale podobné je to aj u mamičiek, ktoré nemôžu dojčiť. Väčšina z nich dokáže ponúknuť dieťaťu fľašu s mliekom s takou láskou a pozornosťou, že ho o tento dôležitý zážitok nepripravia. Mobil to však dokáže.“
zdroj: novinky.cz/
Ako naučiť dcéru hovoriť NIE
