Vedieť povedať nahlas nie bez výčitiek a pocitov trápnosti zvláda aj v dnešnej dobe málokto. Čiastočne za to môže nedostatok sebavedomia, ale aj samaritánstvo ukryté hlboko v nás. Vedieť povedať nie ale môže byť veľmi oslobodzujúce a malo by to byť aj v záujme každého z nás, jedine tak spoznáme svoje hranice a zostaneme verní sami sebe. Je to presne aj to, čo by sme mali dať do vienka svojim dospievajúcim dcéram.
Naučiť dcéry povedať nie veciam, s ktorými nesúhlasia alebo im sú nepríjemné, nesmie byť brané ako nevychovanosť.
„Rodičia sa často snažia zo svojich detí vychovať poslušné dievčatko či chlapca, ktorí sa správajú presne tak, ako po nich dospelí chcú. Často tak prehliadajú fakt, ako sa dieťa skutočne cíti, či s danou vecou súhlasí, či má výhrady. Takýto typ výchovy väčšinou začína slovami ako: mal by si. Dieťa potom žije s pocitom, že keď nenaplní očakávania svojho okolia, bude odmietané, neprijímanie a nemilované, „vysvetľuje psychologička Šárka Kučerová.
Samozrejme to rodičia s deťmi myslia dobre, však neuvedomujú si, že nie vždy je takéto správanie v skutočnosti na prospech.
Dieťa, ktoré zakaždým vyhovie a vždy súhlasí, môže mať v budúcnosti značné problémy. Jednak sa môže začať v priebehu dospievania búriť a vzdorovať a stať sa potom skutočne problémovým tínedžerom, tiež to všetko v sebe môže aj v dospelosti dusiť, navonok síce robiť všetko podľa priania druhých ale vnútri byť plné zlosti, čo môže spôsobiť psychosomatické ochorenia.
„Potlačovaním hnevu v podstate ničíme svoje vlastné orgány,“ upozorňuje Šárka Kučerová.
Hnev je teda dobrý radar, ktorý môže ukazovať, že došlo k prekročeniu našich vnútorných hraníc. Keď rodič dcéru naučí určiť si „zdravé“ mantinely, potom je veľká pravdepodobnosť, že nebude mať potrebu hnevať sa na svoje okolie. Pretože včas prejaví svoje limity
„Emócie však nemôžeme deliť na dobré a zlé. Sú barometrom nášho stavu. Keď v nejakej situácii cítime hnev, je to dôkaz, že niekto našu hranicu prekročil. Z čoho by sme sa mali poučiť a do budúcnosti viditeľnejšie stanoviť svoje hranice tak, aby k ich prekročeniu nedošlo,“ vysvetľuje psychologička.
Vlastné hranice
Ako teda dcéru naučiť nastaviť si svoje vlastné hranice? „Začnite u seba a spíšte si svoje vlastné hranice v jednotlivých oblastiach života, ako sú napr. partnerské vzťahy, rodina, priatelia, práca, zdravie, ale aj ďalšie oblasti, v ktorých máte problém povedať nie. Sami si určite, čo v týchto oblastiach druhým dovolíte a čo už nie. Následne sa o tom porozprávajte aj so svojou dcérou. O tom, čo je pre ňu dôležité, čo chce a čo naopak nechce, aby si vedela určiť svoj životný priestor, v ktorom sa bude cítiť dobre,“ odporúča odborníčka.
Aj keď ľudia nie sú schopní odmietnuť hneď, spätne by sa nad tým mali vedieť zamyslieť a zvážiť, čo by nabudúce mohli urobiť pre to, aby svoj postoj, názor či odmietnutie vyjadrili včas a vhodným spôsobom.
„Zároveň sa skúste spýtať seba samého: Naozaj to chcem, alebo to robím len preto, že by som mala? Keď sa rozhodnete urobiť niečo pre druhých, malo by vám to prinášať radosť a nie hnev, „dodáva. Je síce pekné, že sa človek snaží vyjsť druhým ústrety, pomôcť im či vyhovieť, ale všetko má svoje hranice, ktoré je nutné rešpektovať.
„Človek sa musí naučiť vnímať svoje vlastné pocity a riadiť sa nimi, nebáť sa experimentovať a ak sa mu do niečoho nechce, nebáť sa to odmietnuť. A je jedno, či sa jedná o kolegov v práci, rodičia, manželov, kamarátov či úplne cudzích ľudí. Povedať druhému NIE je výraz vlastnej sebaúcty a zdravého sebavedomia, „upozorňuje trénerka Lenka Černá.
Keď raz povedané nie nestačí
Dcéra by mala vedieť, že niekedy sa môže dostať do situácie, kedy raz povedané nie bude ignorované a je úplne v poriadku, keď svoje nie ešte niekoľkokrát zopakuje. Príkladom môže byť tlak spolužiakov v škole, kedy jedno nie nemusí vždy stačiť. Deti, ktoré dokážu odmietnuť viackrát alebo viacerými spôsobmi, vysielajú správu, že si za svojimi rozhodnutiami pevne stoja.
Vedieť povedať nie je asertívnym nástrojom, ktorý pomáha rozvíjať osobnosť a nezávislosť. Tým, že svojho potomka naučíte hovoriť nie, mu umožníte regulovať vlastné činy, definovať osobné preferencie a držať sa svojich vlastných názorov. Vďaka tomu sa dokáže úctivo, ale sebavedome postaviť za seba a svoje názory. Rozdielne názory sú prirodzené a sú súčasťou ľudských vzťahov. Keď vám dcéra vyjadrí slušnou formou odlišné názory, poskytnite jej pozitívnu spätnú väzbu. To ju podporí v tom, ako s dôverou a rešpektom zdieľať svoje myšlienky.
Nezabudnite jej však objasniť, že jednoduché nie nemusí vždy stačiť. Naučte svoje dieťa, aby poskytlo aj vysvetlenie, keď odmietne. Dá tak zároveň rešpekt k potrebám druhého.
„Je potrebné vedieť, že nikto nie je zodpovedný za pocity ostatných. Odmietnutá osoba má právo byť urazená či naštvaná, ale nemá právo to druhým vyčítať. Pretože niekoho milovať neznamená dovoliť mu všetko. Keď niekto v druhom vzbudzuje pocity viny za jeho emócie alebo nerešpektuje jeho slobodné rozhodnutie, ide o manipuláciu, „apeluje psychologička.
Tým, že dcéru naučíte hovoriť nie, jej pomôžete k sebadôvere, samostatnosti a rešpektovaniu názorov druhých.
zdroj: novinky.cz