Prirodzená váha: prečo by chudnúť nemal každý

Niekedy nás zhodenie pár kilogramov stojí neuveriteľné úsilie. Ale boli naozaj nadbytočné? A čo znamená výraz „prirodzená váha“?

Základné myšlienky

• Hmotnosť je skutočne závislá na dedičnosti. Existujú tri kategórie ľudí, ktorí si robia starosti pre nadváhu.

• Často zamieňame príčinu a následok: nie sme nešťastní pre nadváhu, nadváhu máme, pretože sme nešťastní.

• Prečo sú diéty nielen neužitočné, ale priam škodlivé a môžeme sa naučiť menej jesť?

Žiadny dospelý človek sa nebude pokúšať vyrásť na výšku 170, ak meria povedzme 160. Nebude sa pokúšať zmenšiť si číslo nohy zo štyridsiatky na tridsaťšesť. Avšak zmeniť svoju váhu a objem sa mnohí z nás pokúšajú. Napriek tomu že všetko úsilie môže byť zbytočné. „Iba 5 percent ľudí, ktorí schudli v dôsledku obmedzujúcej diéty si udržia dosiahnutú váhu po dobu aspoň jedného roka“, hovorí klinická psychologička Natálie Rostová.

„Veda už preukázala, že naša váha je biologicky predurčená“, vysvetľuje taliansky psychoterapeut, odborník na výživu a endokrinológiu, riadiaci vedecký pracovník Talianskej asociácie pre otázky výživy a váhy (AIDAP) doktor Riccardo Dalle Grave. „Ľudské telo automaticky reguluje vzájomný pomer spotrebovaných a vydaných kalórií. Organizmus teda samostatne určuje, aká je naša prirodzená váha, ktoré vedci hovoria „set point“ – rovnovážny bod; teda stabilná hmotnosť človeka, ktorý je vtedy, keď fyziologicky pociťuje hlad“.

Lenže zatiaľ čo u niekoho sa hmotnosť ustáli niekde okolo päťdesiatky, iní majú 60, 70, 80 aj viac kíl. Prečo k tomu dochádza?

Tri kategórie

„Výskumy ľudského genómu odhalili 430 génov zvyšujúcich riziko nadváhy“, upresňuje doktor Dalle Grave. „Ale sklon k priberaniu závisí aj od sociokultúrneho vplyvu okolia, v ktorom ponúkanie jedla je nadmerné, neodbytné a nevyvážené“. Osoby, pre ktoré je ich hmotnosť dôvodom starostí, môžeme podmienečne rozdeliť do troch kategórií.

Prirodzene tuční ľudia, ktorí majú dedične vysoký set point, pričom k dôvodom patria aj hormonálne zvláštnosti. „Má sa za to, že tuční ľudia sa prejedajú a nemajú dosť pevnú vôľu, aby si jedlo odopreli“, komentuje to doktor Dalle Grave. Lenže tak to vôbec nie je. Každých 19 z 20 sledovaných osôb doloží, že sa stravujú rovnako ako ostatní, avšak ich váha je stále vysoká. Je to prejav špecifickej látkovej výmeny: keď stratíme prvých pár kíl, tukové tkanivo zníži produkciu leptínu, na ktorom závisí pocit sýtosti a chuť do jedla vzrastať.

Nestabilní, vyznačujú sa značnými váhovými výkyvmi. Únava, stres a depresia vedú k zvyšovaniu hmotnosti, pretože títo ľudia majú sklon „zajedať“ negatívne emócie. „Dávajú pritom prednosť sladkým a tučným jedlám, pretože tie poskytujú úplne reálny a okamžitý sedatívny účinok, hoci len krátkodobý“, uvádza lekárka milánskej kliniky Sacco Daniela Lucini.

Trvalo nespokojní, ich prirodzená váha je v medziach normy, avšak títo ľudia napriek tomu chcú chudnúť. „Žena, ktorej set point je 60 kilogramov, sa musí skutočne moriť od hladu, aby sa dostala na 55 kíl – mohli by sme to prirovnať k situácii, kedy by sa organizmus nepretržite snažil znížiť svoju teplotu z 37 na 36,5 stupňov“, dodáva k tomu doktor Dalle Grave. Takže je tu voľba: buď sa až do smrti neprestajne trápiť a bojovať proti vlastnej prirodzenosti, alebo svoj ideál priblížiť realite.

Norma, nie dogma.

Existuje niekoľko objektívnych kritérií na určenie vlastnej prirodzenej hmotnosti. Po prvé, hmotnostný index BMI (Body Mass Index). Počíta sa ako hmotnosť v kilogramoch delená druhou mocninou výšky v metroch. Takže u človeka s výškou 1,6 ma hmotnosťou 54 kg bude BMI 21,1. BMI nižšia ako 18,5 (u mužov nižšia ako 20) znamená podváhu či podvýživu. Norma leží medzi 18,5 a 25 (u mužov 20,5 a 25). BMI medzi 25 a 30 signalizuje nadváhu.

Veľký význam má tiež prirodzená konštitúcia: „Podľa údajov Metropolitan Life Insuranse je u žien s výškou 166 сm astenického typu telesnej stavby ideálna váha medzi 50,8 a 54,6 kg. Potom tu máme normosteničky: 53,3-59,8 kg a hypersteničky: 57,3-65,1 kg“, vysvetľuje Natálie Rostová. „Existuje prostý spôsob zistenia konštitučného typu: obomknúť palcom a ukazovákom pravej ruky zápästia ruky ľavej. Pokiaľ sa prsty pevne dotýkajú, ide o normostenika, ak sa končeky prstov nielen dotýkajú, ale môžeme ich položiť na seba, ide o astenika, zatiaľ čo hyperstenikové prsty až k sebe nepriložia.



Potreba jesť

Keď ľudia hovoria o svojej často domnelej nadváhe, majú sklon zamieňať príčinu za následok, domnieva sa Natálie Rostová: „V šťastí a pohode nám nebráni nadváha, naopak nadváha je dôsledkom duševnej nepohody“.

Ľudia majú množstvo najrôznejších potrieb, ktoré sa pokúšajú uspokojiť jedlom. Jedlo je zdrojom energie, zaháňa hlad. Okrem toho človeka uspokojuje nielen chuťou, ale aj celkovou estetikou – vzhľadom, úpravou, farebnosťou, spôsobom podania aj spoločnosťou, ktorú pri jedle máme. A konečne tu pôsobí aj mechanizmus upokojenia a pocit bezpečia spojený s jedlom, ktoré v najútlejšom dojčenskom veku znamenal matkin prsník.

Život bez obmedzovania

Súčasní dietológovia pokladajú držanie tvrdo obmedzujúcich diét za prejav poruchy príjmu potravy. Dá sa prejsť na správnu výživu bez toho, aby sa človek zbavil potešenia z jedla? Ako oddeliť fyziologickú potrebu potravy od iných svojich potrieb, ktoré by sme možno mohli uspokojiť inou cestou? Pre začiatok je možno dobré položiť si otázku: koľko jedla vlastne človek potrebuje, aby sa udržoval „na svojom“ – aby nechudol ani nepriberal? Čo na to hovorí odborník?

Psychoterapeutka Alla Kirtokiová: Rozhodnutie obmedziť sa v jedle je to isté ako rozlúčiť sa s detskou ilúziou o vlastnej všemohúcnosti. Moderný človek sa pohybuje v priestore prianí limitovaných možnosťami. Zrážka želaní s limitom plodí vždy vnútorný konflikt. A neschopnosť prijať obmedzenia si niekedy nájde výraz aj v iných životných oblastiach – najmä u ľudí, ktorí sa držia zásady „všetko alebo nič“. V dôsledku tohto prístupu sú potom nespokojní s celým životom.

Zrelý spôsob, ako prijať isté obmedzenia, je uvedomiť si: „Nie som všemocný, čo je určite nepríjemné, ale nie som zas úplná nula, aby som si nemohol niečo dopriať – napríklad kúsok torty“. Podobná úvaha vytvára určitý obmedzujúci rámec – ani obmedzovanie, ani konzumácia bez kontroly. Ak sa do tohto rámca zmestíme, náš vzťah k jedlu bude jasný a predvídateľný. Vedomie existujúcich pravidiel – teda nášho vlastného obmedzenia – povedie k získaniu návyku žiť v ich rámci. V okamihu, keď si uvedomíme, že sú to pravidlá dané našou vlastnou slobodnou voľbou, prestanú nám vnukať pocit tlaku či nepohody. Budeme sa nimi riadiť automaticky, s vedomím, že to robíme pre svoje dobro.

zdroj: pronaladu.cz

Keď nedostatok lásky nahradíte prejedaním

facebook

Pomalý, ale istý zabijak vzťahu? Kritika