Záchvaty zlosti deťom prospievajú! Štyri kroky, ktorými zvýšite emočnú inteligenciu

Aj keď nedokážete urobiť nič s tým, keď je dieťa naštvané, nahnevané alebo rozrušené, pokúste sa (aj keď vás to bude možno stať veľké sebazaprenie) o empatiu, vcítenie sa do jeho momentálnych pocitov. Snažte sa pochopiť, čo bolo príčinou, že sa práve teraz cíti pod psa.

Pochopenie a rešpekt pomáhajú „vypustiť paru“ a poradiť si s negatívnymi emóciami, zlosťou, neistotou i strachom. Akokoľvek potomok neprimerane zúri alebo vyvádza ako šialený, myslite na to, že svoje pocity si všetci ukladáme vo vnútri tak dlho, až jednoducho „vybuchnú“. Dieťa v takejto situácii potrebuje bezpečné útočisko.

Schopnosť empatie neznamená, že súhlasíte s tým, ako sa správa alebo čo hovorí, ale to, že dokážete vidieť problém aj jeho očami, z jeho uhla pohľadu. Takže aj keď bude musieť nakoniec urobiť to, čo mu poviete a vypočuť, aj tak má právo na svoj vlastný názor a postoj, ktorý by ste mali vedieť uznať.

  • „Viem, že je pre teba ťažké prestať sa hrať a ísť sa navečerať, ale jedlo už je na stole, je čas.“
  • „Chápem, že by si ma chcel mať len a len pre seba, ale dnes to nie je možné, všetci máme svoje povinnosti.“
  • „Úplne ti rozumiem, že si protivný, pretože prší, keď sme chceli ísť na ihrisko. Aj ja som sklamaná.“
  • „Viem, že chceš zostať dlhšie hore ako tvoja staršia sestra, ale musíš ráno vstávať skoro. Počkaj na piatok.“
  • „Rozumiem, ako veľmi si naštvaný, že ti spadla tá vysoká veža. Tiež by ma to nahnevalo.“
Ako tieto vety podporujú emočnú inteligenciu?
  • Pocit pochopenia vyplavuje „hormóny šťastia“ a spúšťa v mozgu upokojujúce biochemické procesy.
  • Dieťa sa učí empatiu najlepšie tým, že ju bežne pozoruje v správaní a jednaní ostatných.
  • Pomáhate potomkovi premýšľať o rôznych skúsenostiach a situáciách a analyzovať, čo konkrétne spúšťa všetky tie negatívne pocity, ktoré ho zaplavia.
Nepotlačujte svoje ani jeho nálady

Malé deti nedokážu rozlišovať medzi svojim ja a svojimi emóciami. Sú teda celou svojou bytosťou tým, čo práve cítia a prežívajú. Prijmite emócie svojej ratolesti, akokoľvek sú napríklad v danej chvíli nevhodné. Nezakazujte im ich, neignorujte ich a nesnažte sa ich popierať, alebo dokonca trestať. Inak dávate dieťaťu jasný odkaz, že ho neprijímate, hneváte sa naň alebo ste sa v ňom sklamali. Nedopustite, aby získalo dojem, že sa musí so svojimi skutočnými pocitmi skrývať a dusiť ich vo svojom vnútri, aby sa vám neznepáčilo.

Potlačené emócie bohužiaľ samy od seba nezmiznú, pokiaľ neboli slobodne vyjadrené a „vyventilované“. Sú uväznené v tele (a hlave) a hľadajú si cestu von. Často ju nájdu v podobe hysterickej scény alebo záchvatu hnevu. Vzhľadom na to, že nie sú pod vedomou kontrolou, môžu „vyskočiť“ úplne nečakane a nekoordinovane, napríklad sa váš chlapček pokúsi takmer utopiť vlastnú sestru vo vani, pokúša kamaráta v škôlke, začne trpieť nočnými morami alebo sa pocikávať.

Mali by ste dieťa naučiť, že existuje široká a pestrá škála pocitov a všetky sú súčasťou nášho života, aj keď niektoré musíme ovládať a mať pod kontrolou.

  • „Chápem, že si toľko rozčúlený, keď ti brat rozbil to auto. Lenže aj keď si akokoľvek naštvaný, nie je to dôvod na to, aby si niekoho bil. Povedz mu, ako veľmi si smutný a nešťastný z toho, čo ti urobil.“
  • „Vidím na tebe, že si trochu nervózny z toho zajtrajšieho výletu. Spomínam si, že som tiež ako malé dievča mala niekedy strach, keď som sama jazdila so škôlkou na výlety. Poď, porozprávame sa o tom, chceš?“
  • „Je mi jasné, prečo si tak protivný, vyzerá to, že dnes ráno sa nič nedarí, však? Potrebuješ sa posťažovať? Poď sa ku mne pritúliť a pokojne sa môžeš aj vyplakať, každý z nás niekedy plače a nie je na tom nič zlé.“
​Ako tieto vety podporujú emočnú inteligenciu?

Pomôžete dieťaťu prijať vlastné emócie, vyriešiť ich a ísť ďalej, naučia sa tým, ako ich lepšie ovládať. Svojím postojom ukážete, že svet pocitov a emócií nie je nebezpečný ani nie je niečím, za čo by si mal niekto hanbiť. Naopak, všetko sa dá zvládnuť, keď na to nie je človek sám. Podporujete potomka v tom, aby dokázal prijať aj menej príjemné stránky svojej osobnosti a pochopil, že aj napriek im je úplne v poriadku a máte ho radi.

Načúvajte pocitom

Či už je vašej ratolesti jeden rok alebo šestnásť rokov, potrebuje, aby ste počúvali, čo vám hovorí  a vnímali, ako sa cítia, aj keď to možno nevedia dostatočne dobre vyjadriť. Keď jej dáte šancu sa pred vami „odhaliť“ a otvoriť svoj vnútorný svet, prekvapí vás, ako láskavým, ochotným a vľúdnym dieťaťom sa stane. Na to, aby sa dieťa cítilo sebaisto a bezpečne a neobávalo sa prejavovať svoje emócie, potrebuje, aby ste boli duchom prítomní a sústredene ho počúvali.

Deti totiž majú tú úžasnú vlastnosť, že sú schopné všetky zlé pocity nechať vyprchať a odísť po tom, čo ich môžu odžiť. Na vás potom je dať im na to príležitosť. A okrem toho: smiech uvoľňuje hormóny šťastia a odbúrava stres oveľa lepšie ako slzy. A je tiež zábavnejšie!

  • „Trápi ma, keď vidím, ako nešťastne vyzeráš. Každý má niekedy právo byť smutný alebo naštvaný. Som tu pre teba, keď budeš chcieť, povedz mi o tom.“
  • „Vyvádzaš ako zmyslov zbavený, takže ťa niečo muselo fakt rozčúliť. Chce sa ti kričať? Tak môžeš, som tu a počúvam, môžeš mi predviesť, ako veľmi si nahnevaný.“
  • „Kričal si na mňa, nech idem preč, tak ja teraz odídem. Ale som len vo vedľajšej miestnosti a budem čakať, kým ma budeš chcieť zase vidieť. Nemôžem ťa predsa nechať samotného s takými škaredými pocitmi, ktoré ťa zraňujú a desia. Stále budem blízko a ty si v bezpečí, takže keď budeš chcieť objať, som pripravená.“
Ako tieto vety podporujú emočnú inteligenciu?

Spektrum ľudských emócií je veľmi bohaté a valí sa tak trochu „skrze nás“. Prídu, zaplavia naše vnútro a zase odchádzajú, pominú. Keď ich ale ignorujeme alebo neprežijeme, uviaznu vo vnútri a začnú „hrýzť“. Deti môžu byť silnými emóciami vydesené a zaskočené, netušia, ako si s nimi poradiť. Vypustiť von ich zvládnu len vtedy, keď sa cítia úplne bezpečne, nehrozí im žiadne riziko. Napríklad to, že by ste ich mali o to menej radi alebo im niečo vyčítali.

Naučte ho riešiť problémy

Nestojte deťom stále za chrbtom ako záloha, advokát aj vyjednávač. Vychovávajte ich k tomu, aby vedeli samostatne riešiť ako konflikty na pieskovisku, súboje o hojdačku v parku a dohadovanie sa s kamarátom zo škôlky, tak vlastné emócie. Každý pocit, ktorý nás ovládne, dáva správu o stave nášho vnútra.

Trénujte ratolesti v tom, aby si s nimi dokázali poradiť, precítiť ich, nebáli sa ich a vedeli ich ventilovať bez toho, aby sa za ne museli ospravedlňovať alebo hanbiť. Keď dieťa vidí, že je aj so svojimi „vrtochmi“ s pochopením prijímané, získava sebadôveru, čo mu poskytuje širší priestor a viac možností, ako riešiť svoj problém. Iste, potrebuje vašu pomoc, neponúkajte ju ale hneď, počkajte, kým nebudete výslovne požiadaní. Bude tak vedieť, že má vašu plnú dôveru a že veríte, že je natoľko schopné, aby svoje problémy zvládlo samo.

  • „Iste, si sklamaný, že Karol nemôže prísť, pretože je chorý. Naozaj si sa tešil, že sa spoločne pohráte. Sľubujem, že keď sa uzdraví, vymyslíme, čo by sa dalo podniknúť, aby bola zábava. Máš nejaký nápad?“
  • „Rozumiem, že ti vadí, keď ti Katka stále berie tú obľúbenú bábiku, potom ju už nechceš pozývať na návštevu. Lenže ja viem, že sa spolu veľmi rady hráte, tak to predsa nechceme pokaziť. Zaujímalo by ma, čo by sme mohli obe Katke povedať, aby vedela, ako zle sa cítiš, keď ti ju berie, a čo sa s tým dá urobiť.“
Ako tieto vety podporujú emočnú inteligenciu?

Nechať dieťa slobodne vyjadriť svoje pocity a dať priechod hnevu, frustrácii, zlosti alebo žiarlivosti je síce žiaduce, malo by ale zároveň dobre vedieť, že existujú hranice, mantinely, kedy už je na mieste ubrať na rýchlosti, aby dokázalo vyriešiť svoje problémy konštruktívne. A to si vyžaduje prax.

Nenechávate potomkov na milosť a nemilosť ich negatívnym emóciám, pomáhate im ich korigovať a usmerňujete neadekvátne výkyvy. Ukazujete, že emócie sú vlastne signály o tom, že niektoré veci je dobré vymyslieť a zvládnuť inak.

Všetky deti potrebujú „koučovať“, aby pochopili, že síce môžu vyjadrovať svoje potreby, ale tak bez toho, aby pri tom slovne či inak útočili na iné osoby, napádali ich, urážali ich alebo im akokoľvek ubližovali.

zdroj: maminka.cz

Nočný des u detí?

facebook

Chyby zraku u detí. Čo by rodičia nemali zanedbať?

Prihlásenie k odberu noviniek

Úspešne ste sa prihlásili na odber noviniek.

Pri pokuse o odoslanie žiadosti sa vyskytla chyba. Prosím skúste to znova.