Išli ste niekedy autobusom s partičkou školákov? Asi ste si všimli, že pre drsné slovo nejdú ďaleko. Ako sa k reči našich detí postaviť? Zakazovať, dohovárať – alebo sa zmieriť s tým, že je iná doba?
Keď vaše trojročná princezná vypustí zo sladkej pusinky prvé sprostosti, spravidla ju ospravedlňujete tým, že vlastne nevie, čo hovorí. Keď ale tá istá, o desať rokov staršia slečna označí učiteľku za „hnusnú pizdu“ a neobľúbený predmet za „pí … inu“, trochu vás zamrazí. Čo s tým? Zvolať rodinnú radu? Zakázať počítač? Spustiť prednášku o kráse materinského jazyka? Alebo trochu alibisticky robiť, že ste to prepočuli?
Prečo to robia?
„Silácke slová deti fascinujú, sú pre nich prostriedkom testovanie hraníc, noriem a hodnôt,“ píše nemecký rodinný terapeut a autor mnohých aj u nás úspešných kníh Jan-Uwe Rogge. „Vulgárne slová a nadávky sú často výrazom toho, čo je v detských fantáziách amorálne a anarchicky – zmätené, neusporiadané. A treba povedať, že je to z hľadiska vývoja detí normálne. „
Sprosté slová sa ale stávajú aj nástrojom obrany alebo výsmechu. Dieťa už sa s nimi nehrá, ale ich prostredníctvom prejavuje svoju agresivitu, ventiluje zlosť a skúša, nakoľko ovláda svoje okolie – podobne ako dospelí. Špeciálny slang mladých je ale aj vyjadrením príslušnosti k skupine – práve to ho robí tak zaujímavým. A práve preto je tak ťažké, ba priam nemožné ho z vyjadrovania puberťáka vykoreniť.
Stanovte hranice
Sprosté slová majú chuť a vôňu zakázaného ovocia. A tá je, ako je známe, mimoriadne lákavá. „Mladí sa vždy budú snažiť prekračovať hranice – to je v ich povahe. Je ale dôležité, aby tu tie hranice boli,“ hovorí doktorka Markéta Pravdová. „Nemožno predstierať, že sprosté slová neexistujú. Deti samozrejme musia vedieť, že existuje slovo, pr..l ‚, ale tiež to, že si ho môžu dovoliť len v určitej situácii. Musia vedieť, že nie je normálne, nie je v poriadku takto rozprávať. „To však neznamená, že by ste mali kvôli týmto slovám urobiť poriadne „haló „.
Zachovajte pokoj
Čím búrlivejšia reakcia, tým budú vulgarizmy pre potomka príťažlivejšie – to platí pre predškolské dieťa rovnako ako pre dospievajúceho. Povedzte dieťaťu stručne a bez emócií, že si neželáte, aby určité veci doma hovorilo. Samozrejme, chceli by ste, aby sa im vyhlo aj kdekoľvek inde; to ale nemôžete nijako ovplyvniť.
To, čo je vo vašich silách, je stanoviť jasné hranice doma – aj ten najzarytejší puberťák musí uznať, že na to máte právo. Siahodlhé výklady vynechajte, stačí jasne a jednoducho vyjadriť svoj postoj. A keď sa spýta prečo? U menších detí stačí poukázať na skutočný význam slov. U tých starších úplne postačí: „Nepáči sa mi to, je mi to nepríjemné, nechcem to počuť.“
Rovnaký meter pre všetkých
Ak ste uzavreli dohodu o tom, ktoré výrazy sa vo vašej domácnosti nebudú používať, malo by byť samozrejmé, že platí pre všetkých jej členov. Ťažko budete dieťaťu vysvetľovať, že sa toto slovo nehovorí, keď ho od otecka počuje každú chvíľu. Ak to niekomu z vás dospelých občas ujde (napríklad v aute pri komentovaní jazdy ostatných vodičov), ospravedlňte sa. „Viem, že sa to nehovorí, ale bola som veľa nahnevaná. Mrzí ma to. „
zdroj: prozeny.cz/
Dieťa a rodič. Ako sa menia ich vzťahy v priebehu života?
