Zaujímavý pohľad na to, aké poučenie nám prinášajú deti a aké závery z neho robíme.
Duša si sama volí, v akej rodine príde na tento svet. A je to voľba vždy vedomá, pretože jej podstatou je určitá úlohu. Pre začiatok „vysvetliť“ niečo rodičom. Cez ustálenej mienky, že rodičia učia deti, je to presne naopak. Dieťa je karmou rodičov. Ak si teda novorodenec volí nejaký náročný program (napríklad sa narodí s vrodenou chorobou alebo defektami), potom to nie je ani tak trest, ako skôr spôsob poučenia tých, prostredníctvom ktorých prišiel na svet. Život nenašiel iný spôsob, ako cestou milovaného maznáčika, ktorý je všetkým na očiach, milovaný a hýčkaný.
Zhruba do 16 rokov k nám prostredníctvom chorôb, správania a uličníctva našich detí prihovára sám Život. Chlapci nesú poučenie mamičkám, dievčatká oteckom. Ako jeden z názorných príkladov býva uvádzaný príbeh mladého páru, ktorému sa narodilo slepé dieťa. Nárek a plač! Akí krásni rodičia, jeden krajší než druhý a teraz také nešťastie! Boh je nespravodlivý, šepkali si dedkovia a babičky. Známi im vyjadrovali účasť, prejavy súcitu sa objavili na internete. Mladí rodičia boli naozaj krásni ľudia, museli teda byť aj dobrí … to si mysleli všetci.
Keď ale jedna z babičiek k mladým prišla, aby pomohla v starostlivosti o maličké, nestačila sa čudovať a neverila svojim očiam. Kam sa podela romantika a lesk mladého páru? Zrazu tu boli ľudia, u ktorých každá maličkosť viedla ku scénam. Hádali sa zúrivo ako mačka s myšou a zmierovali sa až v noci v posteli. Samotný pohľad na ich správanie človeka bolel. Je zrejmé, že nebolel len babičku, ale aj novorodencovu dušu. Preto si radšej vopred zvolila karmu slepca v nádeji, že rodičom dôjde, prečo sa na ne nechce pozerať. Tí však nepochopili nič. V skutočnosti boli viac slepí, než dieťa.
Spájať mentálnu príčinu s fyzickým prejavom čohokoľvek, tomu nás neučili. Sme príliš materialistickí a príliš skeptickí. Žijeme podľa vzorca „práca-domov-práca“. Nestíhame sa z tohto večného sna o bytí vynoriť. Že potrvá večne, sa nám len zdá. Než sa obzrieme, je tu dôchodok. Čo nám zostáva v pamäti? Vzácne okamihy šťastie: dovolenka pri mori, svadba, úspechy detí. A kde sú vaše vlastné úspechy? Dom, chalupa a dve autá sa sem nepočítajú, pretože to sú úspechy len pre oči ostatných, ale z hľadiska večnosti – čo ste urobili zvláštne? Pre čo si vás kto bude pamätať?
Priviedol si na svet deti? No, áno, námahou konal si zo všetkých síl, robil si prácu, ktorá ťa nebavila, len aby si zarobil, len aby im bolo dobre. Nevideli ťa, keď rástli, pretože si do noci trčal v zamestnaní, kde si sa dopracoval až k impotencii.
Matky to tiež niekedy preháňajú. Koľkokrát ťahajú dieťa po doktoroch, nech dôvod je, alebo nie je. Máme 21. storočie, sú tu nové technológie, ale zdravých detí nejako nepribúda. Rozklad v hlavách. Raz mi zavolala jedna taká mamička. Má to ťažké. Nemá moc peňazí a desaťročné dieťa stále maróduje. Pomôcť jej nemá kto. Čo má robiť? Opakujem jej ako mantru: „Deti sú karmou rodičov“. Rozmýšľaj! Ale čože ona má na to pomyslenie? Premýšľa skôr nad tým, ako vyjsť, aby boli peniaze na ďalšie lekárske vyšetrenia.
Zavolal som jej sám.
– Tak čo, premýšľaš?
– Premýšľam!
– A niečo si vymyslela?
– Keď ty mi stále opakuješ niečo o nejakej karme, ale ja žijem tu a teraz. Musím pracovať a nie premýšľať.
– A nezdá sa ti, že svojimi chorobami sa ti možno to dieťa pokúša „povedať“, že sa mu nedostáva materinskej lásky? Je stále sám. Si večne v práci, zarábaš na chleba s maslom.
– A čo mám asi tak robiť?
– Nájdi si inú prácu, alebo tam buď len dopoludnia.
– A účty za mňa zaplatíš ty?
– Tak schválne, – povedal som, – prejdeš na polovičný úväzok a budeš viac času doma. Ak sa dieťa za dva týždne nedá dokopy, zaplatím ti tú druhú polovicu výplaty.
Ďalší týždeň trvalo, než sa rozhodla. Všetci by sme radi od života získali vopred záruky, že všetko bude fajn a v poriadku. Náš svet je však miestom rôznych možností, nie poisťovňou. Dôverovať Prozreteľnosti je jedným z našich úloh, ktorému je potrebné učiť sa od detstva.
Nakoniec súhlasila s mojou ponukou. Prestala byť hlavný účtovník, stala sa radovou účtovníčkou a s hrôzou čakala na najhoršie. Nielen že v práci nikto jej správanie nepochopil, ale ešte na ňu začali tlačiť: čo to je za hlúposť? Ako chceš zaplatiť doktorov? Platiť nemusela. Ani lekárom, ani mňa. Vysvetlil som jej, že jej prípad nie je žiadny rozsudok, ale „osud“, ktorý si zvolil jej syn, ešte než sa narodil. Potrebuje to viac on než ona. Znamená to, že musí situáciu prijať takú, aká je a prestať sa báť: že jej dôjdu peniaze, že nebude mať na doktorov a na lieky. Zabudni na to, jednoducho sa zver Osudu a pochop, čo ti chce povedať tvoj syn.
Chlapec prestal maródovať. Už po týždni sa doteraz chronické príznaky začali vytrácať. A za ďalší týždeň chcel chlapec ísť do školy.
– Potrebuješ peniaze? – spýtal som sa.
Vzala moju otázku ako urážku.
– Dal si mi viac, ako tie peniaze, prinútil si ma otvoriť oči a pozrieť sa na situáciu inak. To ja ti dlhujem.
– Nič mi nedlhuješ. Raduj sa zo života. Uvedomiť si skutočnú situáciu – to je to, čo robí zázraky. Keď človek zmení svoj prístup, zmení sa aj svet okolo neho.
Na tom sme sa zhodli. Nikto nie je nič nikomu dlžný.
Zato však okolie málom utrápilo moju známu večnými otázky: Ako sa to dieťa dalo dokopy? K akému doktorovi ste chodili? A čo vám povedal? Čo mu našiel? Čo mu predpísal? Namiesto odpovedí im však hovorí záhadnú vetu: „Deti sú karmou rodičov“. Všetci pokrčia ramenami a ponáhľajú za svojimi záležitosťami, ani sa nezamyslia. Proste svoj život prežívajú.
zdroj: pronaladu.cz/
Limonády bez cukru. Čo všetko napácha koktail umelých sladidiel?
