Žiarlivosť mnohí ľudia mylne považujú za dôkaz lásky, odborníci potom za zhubný nádor, ktorý postupne a pomaličky rozkladá každý vzťah, kým ho úplne nezničí. Samozrejme k miernym prejavom žiarlivosti čas od času dochádza, problém nastáva v okamihu, keď prekročí pomyselnú hranicu a začne narušovať bežný chod vzťahu.
Z obrannej reakcie na možné ohrozenie vzťahu sa tak stane veľmi obmedzujúce a stiesňujúce správanie jedného z partnerov, ktorý v podstate tomu druhému nedáva šancu normálne žiť a fungovať.
Veľké sebavedomie strieda menejcennosť
Chorobný žiarlivec na prvý pohľad vyzerá veľmi sebavedome a uvedomelo. Vo vzťahu sa správa ako generál, ktorý velí nesvojprávnym deťom a háda sa s nimi o každý svoj názor. Neskončí, kým sa partner nevzdá a neprizná aj to, čo bohužiaľ ani neurobil.
V skutočnosti ide pritom o veľmi menejcenných ľudí, ktorí si neveria a podliehajú tomu, čo si o nich myslí ich okolie. Boja sa, že pre svojho partnera nie sú dosť dobrí, že by tí druhí mohli byť príťažlivejší, múdrejší či zábavnejší a oni sami by partnerovi nemuseli stačiť.
Čím atraktívnejšieho partnera teda vedľa seba žiarlivec má, tým nepríjemnejším sa stáva. Pocit a strach, že nezvládne konkurovať všetkým ľuďom, ktorí budú flirtovať s jeho partnerom, ich doslova privádza k šialenstvu.
Bohužiaľ toto sprvu nevinné správanie môže viesť až k doslova paranoidnému správaniu, kedy sa takto chorý človek riadi chorobnými predstavami ohrozenia a stihomamom a nikto mu nie je schopný vysvetliť, že jeho teórie sú absolútne nezmyselné a neoprávnené. A to aj napriek tomu, že sa veľmi často jedná o veľmi vzdelaných ľudí, ktorí na okolie pôsobia kultivovane. K svojmu náprotivku sa však správajú veľmi vulgárne, agresívne, s viditeľnými znakmi psychického násilia.
Podľa psychológa Freeamana uvažujú ľudia s paranoidnou poruchou osobnosti typickým spôsobom, ktorý možno vyjadriť v troch vetách:
- „Ľudia sú zlí a nemožno im veriť.“
- „Keď k tomu budú mať príležitosť, podvedú nás.“
- „Človek sa môže spoľahnúť len sám na seba .“
Myslenie žiarlivcov je teda značne narušené vzhľadom k neustálemu očakávaniu negatívnej budúcnosti. A len skutočne výnimočne sú schopní pripustiť, že ich úvahy nemusia byť vždy úplne správne.
„Po svadbe mi manžel neustále vnucoval, že sa správam čudne a že mám určite nejakého milenca. Hoci som sa snažila manžela presvedčiť, že to nie je pravda, ďalej ma špehovať, kontroloval mi e-maily, telefóny a dokonca volal aj na čísla, z ktorých mi počas dňa niekto volal. A bolo jedno, či išlo o kolegyňu, či kamarátku oficiálne uloženú pod pravým menom,“ zveruje sa v internetovej diskusii 30-ročná Monika.
Ako prekonať seba samého
Predovšetkým je dôležité si uvedomiť, že tým, kto má problém, ste vy. Ak vás chytí záchvat žiarlivosti, zastavte sa a počkajte okamih, než začnete čokoľvek riešiť. Týmto tréningom sa naučíte lepšie zvládať svoje pocity. Prestaňte sa správať k partnerovi ako k svojmu majetku a nechajte mu dostatočný priestor pre jeho prácu, koníčky i priateľov. Prestaňte s partnerom manipulovať a dajte mu možnosť sa vyjadriť. Starostlivo ho počúvajte. Svoj čas potom venujte nielen partnerovi, ale aj svojim koníčkom a priateľom. Nerobte svojho partnera jediným stredom svojho života.
Odrazy výchovy a génov
Za chorobnou žiarlivosťou veľmi často stoja gény a citové útrapy prežité v detstve. „Viac ako tretina žiarlivcov túto vlohu zdedila po priamom predkovi, tj. otcovi alebo matke. Ak žiarlivec tvrdí, že sa u neho v príbuzenstve nič také nevyskytlo, môže sa mýliť, pretože žiarlivosť sa často v rodinách tají, dokonca aj pred tými najbližšími, „vysvetľuje náš najväčší odborník na vzťahy doktor Miroslav Plzák.
Aj on sa zhoduje s celým radom ďalších odborníkov, že žiarlivosť môže spustiť aj citové útrapy, ktoré dospelý jedinec zažíval v detstve. Ak totiž dieťa neprežíva pri svojom vývoji dostatok lásky a porozumenia, potom má ďaleko väčšie sklony stať sa v dospelosti chorobne žiarlivým. To isté však možno povedať aj u detí, ktoré vyrastali v súrodeneckej rivalite, kedy rodičia uprednostňovali jedno dieťa pred druhým alebo detí, ktoré boli svedkami žiarlivých scén svojich rodičov.
Niekedy za chorobným strachom môže stáť aj predchádzajúca negatívna skúsenosť, kedy sa vzťah rozpadol kvôli nevere. V tomto prípade je však nutné zastaviť prejavy nedôvery hneď v počiatku.
„Ak je žiarlivosť spôsobená emočným zraneniam z bývalých vzťahov, potom najlepšie funguje partnerský rozhovor na túto tému tak, aby žiarlivec dostal priestor zveriť sa so svojimi nepríjemnými zážitkami, a dostal tak zo seba všetky negatívne emócie,“ radí psychologička Lenka Černá a dodáva: Ak má človek negatívnych skúseností zo vzťahov viac, potom je pravdepodobné, že sa správa podľa tzv. emočného vzorca, ktorý je nutný odhaliť a zmeniť. S tým však pomôže jedine odborník. „
Na vlastnej koži ju zažil takmer každý z nás
Podľa medzinárodného prieskumu „Láska a žiarlivosť“, ktorého sa zúčastnilo takmer sedem tisíc mužov a žien z dvadsiatich krajín sveta, sa s určitou formou žiarlivosti stretol každý človek. Dokonca 78% ľudí tvrdilo, že žiarlivosť je prirodzenou súčasťou lásky, avšak žiarlivého partnera by v skutočnosti zniesla len polovica z nich. Z výskumu tiež vyplynulo, že ľudia vnímajú oveľa ťažšie žiarlivosť zo strany ženy a len 33% verí svojmu partnerovi na 100%.
Najčastejšie sa potom ľudia uchyľujú k tomu, že prehľadávajú svojmu náprotivku vrecká, prehrabávajú papiere na pracovnom stole, rozlepujú listy nad parou, volajú do hotela, kde náprotivok bývajú na služobnej ceste, vyzvedajú u kolegov v práci a zapierajú milovanej osobe, keď po nich v telefóne zatúži akékoľvek opačné pohlavie.
Za najžiarlivejšie národy prieskum označil Turkov a Španielov. Hneď za nimi nasleduje Portugalsko, Fínsko a Poľsko.
Môže sa stať aj veľkým problémom
Mnohí psychológovia chorobnú žiarlivosť prirovnávajú k notorickému alkoholizmu. Predstava, že sa v manželstve partner zmení, je rovnako naivné, ako že notorik prestane piť. Navyše spolužitie so žiarlivcom je často oveľa náročnejšie ako spolužitie s alkoholikom. Ak totiž alkoholik prekročí určitú hranicu, je schopný si svoju závislosť priznať a začať sa z nej liečiť, čo sa o chorobnom žiarlivcovi povedať rozhodne nedá. Ten si väčšinou prizná, že má problém, až keď je príliš neskoro.
Napriek tomu možno chorobnú žiarlivosť dosť dobre liečiť, a to kombináciou vhodných liekov a psychoterapiou. Avšak iba v ten moment, keď si chorý uvedomí svoje problémy a dokáže sa pre zlepšenie stavu dostatočne motivovať, čo je všeobecne najväčší problém všetkých chorobných žiarlivcov.
zdroj: novinky.cz
Prečo je dôležité sa vo vzťahoch vedieť ospravedlňovať
