Rozmaznávanie môže mať veľmi neblahé dôsledky pre budúcnosť. Rozmaznanému dieťaťu sa v dospelosti napríklad často nedarí viesť šťastný partnerský život.
Občas sa zdá, ako by sme v súčasnej dobe prechádzali akousi krízou či prerodom prístupu k deťom i rodičovstvu. Veľmi prísna a autoritárska výchova, kedy sa rodičom vykalo a hlavným výchovným nástrojom bola palička sa už príliš neosvedčuje a mnoho rodičov, ktorí boli v tomto duchu vychovávaní, cítia, že to nie je to, čo chcú odovzdávať svojim deťom. Títo rodičia však mnohokrát tápu, ako vlastne k výchove pristúpiť. Veď je toľko výchovných smerov, prístupov, toľko knižiek, článkov i zaručených rád! Mnoho rodičov sa potom v tomto bezbrehom mori doslova topí. Výsledkom býva rodičovská neistota, nedôvera vo vlastné rodičovskej kvality a kompetencie aj výchova „od steny, k stene“ – od neústupnej prísnosti k absolútnej voľnosti. Oba extrémy sú pre dieťa škodlivé a napodiv sa nedá povedať, ktorý viac. Aj oveľa jemnejšie pôsobiace rozmaznávanie je totiž veľmi zákerné …
Za rozmaznávaním môže stať aj sebectvo
„Kto svoje dieťa rozmaznáva a snaží sa mu odpratať každý kameň, by mal vedieť, aký balvan tým veľmi pravdepodobne naložil na jeho bedrá. Rozmaznávanie je jedna z podôb zanedbávania. Neumožňuje totiž dieťaťu, aby sa nacvičilo nutné psychické mechanizmy, „tvrdí skvelý nemecký psychoterapeut Heinz Peter Röhr. Nie je to paradox? Rozmaznávaním, extrémnym zahrňovaním pozornosti, darčekmi, aj prehnanou starostlivosťou síce dospelí docielia toho, že bude dieťatko na chvíľku radostné a rodičia spokojní, ale v konečnom dôsledku mu tým veľmi ublížia! Navyše v mnohých prípadoch svoje deti rozmaznávajú emocionálne nevyrovnaní a neukojení rodičia, ktorí si nevedomky snažia zabezpečiť neustálu priazeň a lásku svojho potomka – v takomto prístupe možno vo svojej podstate zahliadnuť aj stopu sebectva. Chcú sa skrátka cítiť dobre, chcú cítiť naplnenie. Tieň sebectva je zjavný aj tam, kde rodičia všetko povolia a dieťaťu sa podvoliaí, len aby mali pokoj
Rozmaznávanie oslabuje „psychickú imunitu“!
Rozmaznávaním je deťom odopieraná veľmi cenná skúsenosť – nemajú šancu sa postupne a v láskyplnej náruči vyrovnávať s „Nie!“. Nástup do školy a neskôr do „normálneho sveta“ pre nich potom môže predstavovať obrovský šok, s ktorým sa vyrovnávajú len veľmi ťažko alebo vôbec. Ich „psychická imunita“ je veľmi slabá. Rozmaznávané dieťa sa vo vypätých situáciách často cíti ako obeť, nie je schopné sa zdravo vyrovnať s kritikou a má veľké tendencie neustále kritizovať druhých. V podstate mu nezostáva nič iné ako sa zahľadieť do seba a vždy nájsť sofistikovanú výhovorku pre svoje zlyhania a neúspechy.
Rozmaznávanie ničí budúce vzťahy
„Nie je ťažké pochopiť, že ľuďom, ktorí vyrastali v takých podmienkach, sa neskôr nedarí prijať zodpovednosť za vlastný život a vzťahy,“ upozorňuje Heinz Peter Röhr. A ďalej dodáva: „U týchto ľudí je však nepravdepodobné, že by sa v partnerských vzťahoch správali vyvážene. Prevažujú v nich nároky rozmaznaného človeka. „Rozmaznané dieťa-človek sa skrátka často správa tak, ako bolo zvyknuté z rodiny; chce ovládať, chce presadzovať výhradne svoje potreby a priania a tiež očakáva či priamo vyžaduje, aby o neho bolo náležite postarané. Niet divu, že takému jedincovi sa vo vzťahoch príliš nedarí, čo veľakrát vedie až k depresívnym stavom.
Nerozmaznávať však neznamená tvrdú prísnosť, zákazy a tresty, nerozmaznávať znamená jednoducho nedať (s láskou) úplne všetko, čo dieťa chce. To všetko s vedomím úcty a rešpektu k dieťaťu a tiež k sebe samému.
zdroj: maminka.cz