Len v roku 2017 vzniklo na svete podľa odhadu Business Insider 1 200 miliárd fotiek. Na koľko z nich sa tak asi dnes niekto pozerá?
Novinár Chris Taylor na serveri Mashable pregnantne vyjadril stav, v ktorom sa nachádza väčšina z nás. Kdekoľvek sme, fotíme ako o život, aby sme si uchovali spomienky na nezabudnuteľné okamihy. Fotíme ale hlavne preto, aby sme sa na zábery už nikdy nepozreli. Chris na dovolenkách vykonáva fotografické exhibície, aj keď si je vedomý, že na to, čo nafotil, sa s vysokou pravdepodobnosťou (hraničiacou s istotou) už nikdy nepozrie. A nepozrie sa na ne ani manželka či príbuzní, nieto niekto cudzí.
Koniec koncov, kto by mal tiež čas prechádzať rozsiahle galérie o niekoľkých tisícoch snímok, ktoré sa každoročne hromadia v rôznych zariadeniach či na úložiskách. Hromadenie fotiek stojí energiu a často aj peniaze, pretože predplatné tých mnohých giga nad rámec bezplatného užívania úložísk tiež nie je zadarmo. A keď máte fotky doma na disku, tak si zase koledujete o to, že disk zlyhá, a vy o všetko prídete. Prídete o to, na čo by ste sa už aj tak nikdy nepozreli. Len malá a vskutku dojemná osobná skúsenosť: Pred dvanástimi rokmi mi vyhorel pevný disk a prišiel som o všetky fotky, pretože som ich nikde nezálohoval. Mrzelo ma to, ale viem, že by som sa na ne rovnako už nikdy nepozrel.
Daj tam aspoň srdce
Veľa ľudí fotí preto, aby sa snímkami pochválili na Facebooku či Instagrame. Na tie sa občas niekto pozrie a osrdiečkuje ich. Je to niekoľko minút či hodín, kedy sa táto fotka teší pozornosti priateľov. Potom aj ona zapadne a už ju nikto nikdy neuvidí. Chris celkom trefne glosuje, že žijeme vo veku digitálneho dostatku, ktorý úplne degradoval význam fotografie. Mladá generácia už to tak berie, svoju fotku zverejní na obľúbenej platforme na pár minút či hodín a potom ju nechá automaticky zmiznúť. Bez emócií a ľútosti. My starší sme na tom inak, myslíme si, že uchovávame históriu. Ide o osobnú históriu, po ktorej neštekne ani pes. A my vlastne tiež nie …
Ruku na srdce, vy si snáď myslíte, že našich potomkov bude zaujímať to, čo máme my starčekovia v Dropboxu? Starostlivo strážené albumy s papierovými fotkami, ktoré vyťahujú naši rodičia pri tých najnepravdepodobnejších príležitostiach (väčšinou po nedeľnej kačici), nás väčšinou nezaujímajú alebo nudia. Máme teda dôvod si myslieť, že generácia po nás sa k nášmu pracne získanému digitálnemu dedičstvu bude správať lepšie? Ja k starým papierovým fotkám prechovávam úctu a niektoré sú pre mňa veľa vzácne. Je ich len pár, niekoľko kusov. To ostatné si pripomínať nemusím. Oplatilo by sa teda digitálne uchovávať len to absolútne naj?
Z analógu do digi
Chris spomína na všetky tie Kodak a Polaroidy, ktoré vzhľadom k nemalým nákladom na jednu snímku produkovali kvalitu fotenia s rozmyslom. Digitálny fotoaparát potom priniesol okrem rozletu fotenia aj isté obmedzenia. Aj ja som bol skeptický, kúpil som si ťažký krám, ktorý mal veľmi obmedzenú kapacitu, ako pamäte, tak batérie. Za pár rokov sa objavili perfektné kamery, ktoré sa zmestili do dlane a slušne fotili, čoskoro to isté obstaral kdejaký mobilný telefón. Kvalita fotiek nič moc, ale pokrok to bol. A dnes?
Medziročný nárast fotiek je viac ako sto miliárd, na jedného človeka vyjde 160 fotiek ročne, teda aj na novorodenca či vašu babičku.
Môžete nasekať tisíce fotiek, ktoré sa zmestia do mobilu, ten ich v albume zoradí chronologicky, môžete ich upravovať, zdieľať, presúvať. Dosť z nás má uložené desiatky či stovky gigabajtov snímok, ktoré pochádzajú z posledných desiatich rokov. Počet fotiek, ktoré vzniknú počas jedného roka, sa podľa Business Insider počíta v tisíckach miliárd. Medziročný nárast fotiek je potom viac ako sto miliárd, na jedného človeka vyjde (podľa údajov z roku 2017) 160 fotiek ročne, teda aj na novorodenca, vašu babičku, ktorá sa foťáku bojí, a domorodcov v Afrike, ktorý stále rozmiešavajú oheň kresadlom. Z týchto neskutočných čísiel sa môže zatočiť hlava, zvlášť keď si uvedomíme, že väčšina z fotiek je odsúdená do zabudnutia.
zdroj: flowee.cz
Pomalý, ale istý zabijak vzťahu? Kritika
